POSLEDNÉ STOROČIE

Návrat do Dimony

UŽ V PREDAJI

Podporte kúpou knihy aktivistov z Fridays for future Slovensko a iniciatívu Znepokojené matky.

"Čas je dôležitý."

Globálna teplota je deväť stupňov nad predindustriálnym priemerom. Varovania vedcov zo začiatku storočia najskôr nikto nebral vážne, a potom už bolo neskoro. Zem medzi južnou a severnou 40 rovnobežkou je neobývateľná. Hladiny oceánov stúpajú.  Niektoré globálne mocnosti sa zrútili, iné transformovali na nové štáty. Ľudstvo už vie, že klimatickú krízu nezvráti a odrátava posledné roky, ako prežiť. Pozostatky európskych národov našli svoju nádej v Spoločenstve a jeho špeciálnych útvaroch Alfa, ktoré hľadajú po celom svete technológie na boj proti klimatickej kríze. Pri jednej z týchto misii odhaľujú major Robin Wells a poručíčka Thess Reevie nepríjemnú pravdu o tajnej organizácií, ktorá prenikla aj na najvyššie miesta Spoločenstva. Píše sa rok 2076. Posledný boj o záchranu Zeme sa začína.

Svet, ktorý objavíte na stránkach prvej knihy zo série Posledné storočie – Návrat do Dimony, je fikciou. Jednotlivé udalosti zrejme neprebehnú, tak ako sú popísané, ale väčšinou z nich sa už vážne zaoberajú vedci, ktorí skúmajú klimatickú zmenu. Sucho, hladomory, požiare, záplavy, hurikány či rast hladín, sú len začiatok. Ako bude naša Zem, jediná známa planéta nesúca život, vyzerať o dvadsať, tridsať, či päťdesiat rokov máme v rukách dnes.

Volám sa Jakub Filo. Už viac ako 15 rokov pracujem ako novinár, v súčasnosti už štvrtý rok pôsobím ako zástupca šéfredaktorky denníka SME pre spravodajstvo a publicistiku. Do SME som nastúpil v júni 2015, najskôr ako vedúci oddelenia vedy a techniky, od septembra 2015 som bol hlavným editorom spravodajstva. Ako novinár som sa venoval politike, životnému prostrediu, kauzám, súdom či polícii. V roku 2018 som získal Novinársku cenu za projekt SME 25 rokov Slovenska, pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky a vzniku denníka SME. Editorsky som zastrešil a zostavil publikáciu 1989 – Cesta k slobode pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. Moje články alebo komentáre nájdete na profile na webe Sme.sk.

Ukážky z knihy

Skončilo sa ďalšie leto, ktoré sme strávili v podzemí. Vonkajšia teplota je šesť stupňov nad predindustriálnym priemerom, svet sa zmieta v klimatickom chaose, štáty padajú a násilie sa stalo novou normou. Stámilióny zomreli a planéta sa stáva neobývateľnou. Píšem tieto riadky, ako odkaz pre ľudí, ktorí prídu po nás, na základe slov a príbehov ľudí, ktorí tu boli pred nami. Stali sa svedkami udalostí, ktoré si nepredstavovali a ktoré nikdy nechceli zažiť. Veľmi neskoro si väčšina z nich uvedomila, ako rýchlo môžu prísť o svoj domov, svoj svet a aj o život. Informácie, ktoré sú v tomto denníku zachytené som pozbierala počas svojej výskumnej práce v Spoločenstve. Snažila som sa ich zoradiť chronologicky. Mnohé z nich sa však diali súčasne, jedna spúšťala druhú, alebo sa navzájom umocňovali. A mnohé z nich sa dejú dodnes. Každý, kto ich nájde, nech ďalej pátra, lebo nakoniec sa môže ukázať, že tá najväčšia katastrofa nás ešte len čaká.  

Júlia Savanti, základňa Dimona, september 2049

„Krajinské predsedníctvo sa zhodlo na žiadosti, aby si podala demisiu z pozície krajinskej premiérky aj zo všetkých straníckych funkcií. Sú toho názoru, že tvoja dlhodobá neprítomnosť pri riadení strany aj krajiny a tvoje psychické rozpoloženie po strate syna ti nedovoľujú ďalej riadne vykonávať funkciu.“ odmlčal sa a sledoval ako zareaguje. Uvedomovala si, že v posledných mesiacoch vysielala signály, ktoré mohli mnohí interpretovať, ako jej radikalizáciu. Navrhla vysoké dane na spaľovacie autá, vysoke tresty pre predstaviteľov uholného priemyslu, aj evidenciu výdajov mäsa pre obyvateľov s cieľom obmedzenia chovu. V diskusiach stále častejšie spomínala zatváranie fabrík, ktoré nesplnia prísne ekologické parametre a aj znárodňovanie uhlíkového priemyslu, ktorý sa nebol ochotný podrobiť transformácii. Zwirn nechcel riskovať, aby tieto radikálne postoje ohrozili jeho pozíciu. Rebélia bavorskej centrály voči svojej šéfke mu tak nečakane prišla vhod. 

Stále sa mu pozerala priamo do očí, mierne zdvihla kútik v pohŕdavom úsmeve. 

„A neboli schopní mi to oznámiť sami, ale museli ťa dotiahnuť až z Berlína, aby si mi povedal túto jednu vetu?“ spýtala sa. Obzrela sa na ľudí, ktorí stáli v miestnosti, viacerí z nich uhýbali pohľadom, báli sa konfrotnácie so ženou, ktorej vďačili za svoje pozície. 

„Ja s nimi súhlasím,“ povedal Zwirn po chvíli mlčania. Nečakala to, no viac ju prekvapila jeho strohosť. „Situácia si vyžaduje, aby bol na tomto dôležitom poste niekto, kto je plne koncentrovaný na svoju prácu, kto nemá potrebu revolučných riešení. Tie si nemôžeme dovoliť.“

„A ty v tejto miestnosti vidíš niekoho, kto taký je?“ spýtala sa posmešne, vnútorne ňou lomcovala zlosť, hnevala sa na neho, že ju nepodržal, že nebol ochotný akceptovať a zohľadniť, čím si prešla. Vnímala to ako zradu, ako keby ju bodol dýkou do chrbta.

„To už nebude tvoja starosť,“ odpovedal prekvapivo sucho a hodil do seba obsah pohára. Zvyšok neroztopeného ľadu šplechol do ohňa.  

„Vykonal si toho mnoho Theodor, ale svet sa ďalej posúva, musíme prijať tvrdšie opatrenia.” Zdvíhala hlas. “Na tejto planéte čoskoro nebude dosť miesta pre všetkých. Musí tam však zostať dosť miesta pre tých, ktorí dokážu civilizáciu obrodiť. Starostlivo vybraní jedinci, špecialisti vo svojich profesijných oblastiach, ktorí spolu dokážu vytvoriť nové ľudstvo.” 

“Počúvaš sa? Tézy o novom ľudstve už jeden z nemeckých politikov kedysi mal.” Aj Grubber sa mierne zahanbila.  

“Chápeš dúfam, v akej som bola v situácii.” odvetila tichšie.

„Chápem, naozaj. Verím, že sa najbližšie stretneme za lepších okolností.“

„Theodor, úprimne o tom pochybujem.“ Postavila sa a bez toho, aby niekoho z prítomných čo i len pozdravila, vykráčala z miestnosti. Ako vychádzala z dverí, vedela, že s týmito ľuďmi nemá už nič spoločné. Nevideli tak ďaleko ako ona, neprešli si tou traumou, ako ona. Boli slabí, zameraní na svoje kariéry, posty a výhody. A najmä chceli zachrániť len seba, ale nerozmýšlali ako zachrániť ľudský druh. 

Život vo vnútorných územiach bol ťažký, ale oveľa pokojnejší ako na hranici. Praha kedysi 1,3 miliónové mesto sa rozrástlo na tri milióny a centrálna vláda pripravovala projekt na výstavbu nového veľkého sídliska pre pol milióna ľudí. Drážďany tiež presiahli milión a oproti času pred krízou sa zdvojnásobili. Migráciu z krajín mimo Spoločenstva domáci odmietli a vlastne rovnako problematická bola vnútorná migrácia. Veľké opustenie, ktoré organizovala centrálna vláda, nedalo nikomu možnosť si vyberať, kde bude žiť.  

Koncept ľudských práv vyschol, rovnako ako vyschli rieky a úrodné polia. Demokratické princípy zostali pod stúpajúcimi moriami, podobne ako desiatky miest na pobreží. V Spoločestve sa všetko podriaďovalo stannému právu a striktnému deleniu do stavov. Aj napriek tomu sa bežným novým Európanom žilo lepšie než ľuďom vo väčšine iných krajín vrátane ekonomicky silného Ruska. Tým, ktorým sa podmienky zavedené najvyššou komisiou Spoločenstva nepáčili, sa stiahli do horských enkláv v Pyrenejách či Alpách. Spoločenstvo zamestnané riešením vlastných vnútorných problémov aj vzťahov s Ruskom ich nechalo na pokoji do momentu, kým neohrozovali jeho vnútornú bezpečnosť. Nemalo materiálnu ani ľudskú kapacitu nad týmito územiami vykonávať správu.

“No spustite aj vy, ako bolo v púštnych krajinách,” skúsil Travis. Nezadržateľne sa blížili k Berlínu. Hustota budov aj osídlenia rástla, množili sa aj vojenské a policajné jednotky. 

“V zásade to je jednoduché. Ropné polia nehoria, čo je dobrá správa, nikto tam nežije a pokiaľ si skoro ráno nenájdeš dobrý úkryt, máš cez deň na slniečku o zábavu postarané,” opísal v krátkosti Robin. 

“Dala by som si taku dvojmesačnú oddychovku na Špicbergoch. Vylihovať pred bránou Archy, občas na člne oboplávať ostrov a keď sa človek na slniečku primoc zohreje, vždy sa môže hodiť do vody,” zafantazírovala si Thess. 

“Stále máš tieto naivne predstavy,” uchechtol sa Travis. “A dole ste iba pozorovali ropné polia?” Pýtal sa správne, ale ani on nepotreboval vedieť všetko.

“Počet častíc oxidu uhličitého v ovzduší je 987 na milión, čo je mierny pokles oproti rovnakému obdobiu minulého roka, približne o tri na milión. Zdá sa, že sme dosiahli kulminačný rok a emisie oxidu uhličitého sa už v atmosfére nezvyšujú ani zo sekundárnych zdrojov. To nič nemení na tom, že prejavy zmeny stále pokračujú a je možné očakávať ďalšie nemilé prekvapenia, akých sme už boli svedkami. Pokračuje problém s hladom. Ako som vás už informoval, dá sa očakávať, že túto sezónu na zoznam nevyužiteľných plodin pribudnú ďalšie obilniny. Prehlbujú sa aj zdravotné problémy, zaznamenali sme niekoľko ohnísk Arbelgelovej choroby, ale vďaka rýchlym opatreniam neprišlo k ďalšiemu šíreniu,” celosvetová pandémia už tiež bledla v pamätiach ľudí.

Keď sa nový vírus v roku 2054 náhle objavil vyvolal paniku podobnú, ako 34 rokov pred tým Sars-Cov-2. Narozdiel o Covidu boli následky Arbelgelovej choroby zničujúce, vtedy naposledy sa ľudstvo zmohlo na medzinárodný koordinovaný postup a objavilo protilátku. Trvalo to dva roky, tri vlny choroby zabili celosvetovo desiatky miliónov ľudí.  

“Hladiny morí stúpajú bezprecedentným tempom, ako dochádza k ústupu ľadovcov. Súvislú ľadovcovú pokrývku si udržiava už iba centrálna Antarktída. Rast morí prekonáva všetky dávnejšie predikcie, čo samozrejme vytvára tlak na emigráciu ďalších ľudí. Len tak mimochodom sa chcem v tejto súvislosti opýtať na to ako pokračuje projekt Leonides II,” Pletcher sa zahľadel ostro na Grubber, vyjadroval skôr obavy, nepriateľstvo by si nikdy nedovolil. Projekt Leonides II bol systém hrádzi, ktoré severne od Berlína budovalo Spoločenstvo. Plánovači šikovne využívali terénne nerovnosti a navrhli rozšírenie línie hrádzi Leonides I, ktoré mali zabrániť, aby Berlín postihol osud Hamburgu. Najväčšiu stavebnú výzvu predstavoval tok Labe. 

“K Leonidesovi sa dostaneme, skončili ste so zo základnou správou, profesor?” uťala diskusiu na túto tému Grubber.

“Nie celkom. Rád by som informoval o výsledkoch ďalšej prognózy vývoja, ktorú sme pripravovali spolu s našimi partnerskými pracoviskami v Severnej Amerike, až kým sa definitívne odmlčali, a na Novom Zélande.” odtušil svoj zámer Pletcher. Grubber sa okamžite stiahla, akoby s jeho vsuvkou počítala. Reakcia by bola určite iná, keby ju o svojom zámere vopred neinformoval. 

Dal si dolu okuliare a pretrel si oči, čím si na chvíľu rozostril pohľad. Dal pokyn ďalšiemu z asistentov, ktorý všetkým prítomným rozdal vytlačené správy. 

“Dostali ste kompletnú správu, na vrchu sa však nachádza niekoľko stranový sumár. Ale iba v krátkosti. Kým na začiatku storočia, modelovali vedci úroveň oteplenia na dva stupne do konca storočia a ako najhorší možný scenár sedem stupňov, tak dva stupne sme dosiahli už krátko po roku 2040 a sedem stupňov ešte pred rokom 2070. Všetci dobre vieme, čo to znamenalo, aké boli posledné desaťročia. Najnovšie predikcie ukazujú, že napriek zastaveniu emisií a pozvolnému poklesu obsahu oxidu uhličitého v atmosfére, globálna teplota bude stúpať aj naďalej,” vedec spravil dramatickú pauzu, aby sa pozrel na reakcie prítomných. Väčšina z nich sa tvárila nezaujate, presne tak ako sa vždy tvárili všetci zodpovední, keď prišlo na reč o klimatických zmenách. – Idioti. Nič sa nezmenilo napriek miliónom obetí a neobývateľnej zemi -, pomyslel si Pletcher.

“Nukleárne leto je hypotetický scenár vyplývajúci z jadrovej vojny. Nasledovalo by po jadrovej zime, ktorá by bola spôsobená únikom aereosolov do atmosféry, ktoré by zabránili prieniku slnečného žiarenia na zemský povrch. Ochladenie, ktoré by nastalo počas nukleárnej zimy, by v tomto scenári v priebehu jedného až troch rokov po usadení všetkých aerosolov bolo nahradené otepľovaním spôsobeným skleníkovými plynmi. Scenár predpokladá, že jadrové detonácie počas jadrového konfliktu by spôsobili horenie, počas ktorého by sa uvoľnil oxid uhličitý a ďalšie sklenníkové plyny by sa následne uvoľňovali z rozkladu mŕtvych organických látok. Predpokladá sa tiež, že oxidy dusíka by v stratosfére spôsobili oslabenie ozónovej vrstvy Zeme.” 

 

Viete, čo to je?

“Áno dnes to spozná úplne každý. Keby ste sa ma to spýtali pred päťdesiatimi rokmi, klepal by som si na čelo. Autorom hypotézy o nukleárnom lete je Siegfried Fred Singer, publikoval ju prvýkrát v roku 1987 vo vedeckom časopise New Scientist. Najbližších 30 rokov ale o nej neexistovali žiadne vedecky podložené informácie a neviedol sa v tomto smere žiaden výskum. A hlavne od určitého momentu sme myšlienkam Siegfrieda Freda Singera neprikladali mimoriadne veľa významu.”

Prečo?

“Svoje klimaskeptické stanovisko zastával od 90. rokov 20. storočia a začiatkom tohto storočia sa stal spolu s malou skupinou ďalších vedcov dôvodom, prečo politici stále mali argumentáciu proti urýchlenému riešeniu klimatickej zmeny. Spochybňoval vedecký konsenzus aj uznané poznatky. Preto sme vtedy nevenovali ani veľa pozornosti jeho hypotéze o nukleárnom lete.”

Spoločenstvo je centralizovaná federácia európskych štátov, pod ktorú spadajú územia a obyvatelia 23 štátov bývalej Európskej únie, Švajčiarska, Veľkej Británie a Nórska. 

Spoločenstvo historicky odvádza svoju existenciu od Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ založeného Parížskou zmluvou v roku 1951 a Európskej únie, ktorá vznikla v roku 1993 na základe Maastrichtskej zmluvy a federalizovala sa na základe Bruselskej zmluvy z roku 2027. Ustanovujúcim dokumentom Spoločenstva sú Berlínske zmluvy z roku 2039, oficiálnym dátumom vzniku je 1. január 2040. Založenie Spoločenstva bolo aj reakciou na novú geopolitickú situáciu po Indicko – Pakistanskej jadrovej vojne. 

Hlavným cieľom Spoločenstva je zachovanie európskeho spôsobu života v postkrízovom svete, rozvoj hospodárstva s ohľadom na napĺňanie potrieb jej občanov a ďalších obyvateľov, obranná politika a vedecký výskum zameraný na elimináciu následkov klimatickej zmeny.  

Dejiny

Hlbšie integračné snahy Európskej únie sa po stroskotaní prijatia európskej ústavy a jej nahradení Lisabonskou zmluvou v roku 2007 výrazne spomalili. Rozkol medzi starými členmi Únie, ktoré tvorili západné krajiny, a novými členmi pochádzajúcimi z východnej Európy, a separatistické tendencie Veľkej Británie zamedzili dobudovaniu federálnych inštitúcií Únie. Problémy sa prehĺbili v priebehu prvej utečeneckej krízy v roku 2015 a počas zdĺhavých rokovaní o vystúpení Veľkej Británie z Únie, ktoré sa napokon udialo v roku 2020.

Uvoľnenie integračných snáh, ktoré sa dostavilo po roku 2020, v reakcii na pokračujúcu utečeneckú krízu a pandémiu Covid 19 najmä pod vedením novej komisie a na osi Francúzsko – Nemecko – Poľsko, vyústilo do prijatia Ústavy Európskej únie, alebo inak nazývanej aj Bruselská zmluva, v roku 2026. Stále nešlo o plnohodnotnú federáciu ako Spojené štáty alebo Rusko, ale vytvorili sa právne základy pre jej vznik. 

Udalosti klimatickej zmeny, najmä druhá veľká utečenecká kríza a ekonomická recesia po roku 2030, spôsobila rozkol medzi juhoeurópskymi štátmi a jadrom Európskej únie, čo vyústilo do postupného vystúpenia Grécka (2034), Portugalska a Španielska (2035), následne Talianska (2036) z federácie. Naopak o členstvo požiadalo Nórsko a užšiu spoluprácu sa začala usilovať Veľká Británia.

V roku 2039 nemecká armáda na žiadosť Belgickej vlády a Európskej komisie evakuovala z Bruselu orgány Európskej únie a presťahovala do ich Berlína. Predsedníčkou Európskej komisie stala nemecká kancelárka Rebeka von Grubber, ktorá si zároveň ponechala funkciu nemeckej komisárky a na základe Berlínskych zmlúv sa Únia tranformovala na Spoločenstvo a federalizáciu Európskej únie zavŕšilo.

Sieň kást bzučala ruchom desaťtisícov ľudí. Monument, ktorý chcel nechať v Berlíne postaviť ešte Adolf Hitler, vznikol o sto rokov neskôr. Kupola stúpala do výšky 260 metrov a spolu so Stĺpom živých, ktorý sa nachádzal na polceste medzi stredom haly a Brandenburskou bránou, patrila medzi najvyššie budovy v meste. Vyššia v Berlíne už bola iba televízna veža Fernsehturm na námestí Alexanderplatz. Svojou mohutnosťou sa Sieni kást nemohlo nič vyrovnať, odkedy vznikla to zakazoval zákon. Vnútorné steny obložili lešteným šedivým mramorom. 

Skutočne sa zapĺňala iba na oslavy vzniku Spoločenstva a mimoriadne slávnosti, akú teraz zvolala Grubber. Obrovská sála bola rozdelená do šiestich sektorov ako najväčšie futbalové štadióny minulosti, každý z nich sfarbovali tisíce kombinéz prislúchajúcich k jednotlivým kastám.  Na pomyselnom vrchole oproti Námestiu Spoločenstva sa čnelo pódium pre  najvyššie špičky, s rečníckym pultom určeným výhradne pre Najvyššiu komisárku Rebeku Grubber. Po jej stranách mali miesto zľava fialoví vedci, zprava šediví úradníci, nasledovali bledomodrí príslušníci služieb a modrí technici a úplne najďalej od pódia sa nachádzal zelený sektor pre farmárov a béžový pre robotníkov. Purpuroví členovia vedenia Spoločenstva obsadzovali miesta okolo Grubber a príslušníci armády defilovali uprostred. Celkovo poňala takmer stotisíc ľudí. 

Medzi každým sektorom a po stranách pódia bola na stene od vrcholu kupoly až po vrchné rady lavíc sýto modrá vlajka s dvanástimi zlatými hviezdami umiestnenými do kruhu a zlatým klbkom uprostred. 

Thess sedela spolu s ostatnými Alfami a ďalšími príslušníkmi zásahových oddielov, ktorí sa zúčastnili misie v Dimone, v prednom rade rovno pod pódiom. Prišli bočným vchodom a keď ich davy zaregistrovali spustili spontánne ovácie. Ozval sa hlasný gong, signál, že čoskoro príde tá, ktorá ich všetkých zvolala. Najvyššia komisárka Rebeka von Grubber. Hala pomaly stíchla, ozývali sa už iba ojedinelé hlasy, niekde zvedavé otázky detí, ktoré sa snažili utíšiť ich rodičia. Uťal ich ďalších gong. Rozozvučali sa tóny Ódy na radosť. Stotisíc ľudí povstalo, dalo si ruky v päsť na srdce a spustilo zborový spev. Óda sa ako hymna v porovnaní s časmi Európskej únie opäť spievala. V nemčine. V poslednej gradácií hučala cela hala, a na pódium prišla striebrovlasá žena a rukami decentne naznačovala dirigovanie. Prítomní prvýkrát prepukli v jasot, v očiach mnohých sa ligotali slzy dojatia. 

“Moji milí spoluobčania. Zvolala som vás, všetky kasty Spoločenstva, aby sme dnes tento veľkolepý deň oslávili našu budúcnosť. Sme tu, spoločne, pretože sme dokázali prekonať sucho, hladomor, záplavy. Zvládli sme zničujúcu vojnu Indie a Pakistanu, presadili Zásadné opatrenia aj dokázali zachrániť milióny počas Veľkého opustenia. Prežili sme pandémiu, rozklad hospodárstva aj kolaps internetu. Sme preživší, no napriek tomu živoríme. Ale tomu je teraz definitívne koniec.” Obecenstvo počúvalo so zatajeným dychom, prejav prenášali všetky vysielače v Spoločenstve, znel z reproduktorov na uliciach.

Obchod

Chcete mi nechať odkaz, alebo sa čokoľvek opýtať? Napíšte