POSLEDNÉ STOROČIE

Pátranie po archách

21. júna 2021

Predpredaj spustený.

Ako bude vyzerať svet v roku 2076 po klimatickej katastrofe?

Bude horúci, sužovaný prachovými búrkami, či povodňami, hladom, suchom, migráciou aj vojnami. A ľudia budú zápasiť o prežitie. Rozpráva o ňom cli-fi séria Posledné storočie, ktorej cieľom je ukázať svet, aký skutočne nechceme zažiť.

Jednotlivé udalosti zrejme neprebehnú, tak ako sú popísané, ale väčšinou z nich sa už vážne zaoberajú vedci, ktorí skúmajú klimatickú zmenu. Ako bude naša Zem, jediná známa planéta nesúca život, vyzerať o dvadsať, tridsať, či päťdesiat rokov máme v rukách dnes.

Volám sa Jakub Filo. Už viac ako 15 rokov pracujem ako novinár, v súčasnosti už štvrtý rok pôsobím ako zástupca šéfredaktorky denníka SME pre spravodajstvo a publicistiku. Do SME som nastúpil v júni 2015, najskôr ako vedúci oddelenia vedy a techniky, od septembra 2015 som bol hlavným editorom spravodajstva. Ako novinár som sa venoval politike, životnému prostrediu, kauzám, súdom či polícii. V roku 2018 som získal Novinársku cenu za projekt SME 25 rokov Slovenska, pri príležitosti 25. výročia vzniku Slovenskej republiky a vzniku denníka SME. Editorsky som zastrešil a zostavil publikáciu 1989 – Cesta k slobode pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie. Moje články alebo komentáre nájdete na profile na webe Sme.sk. Intenzívne sa venujem témam klimatickej zmeny v septembri 2021 vyjde vrámci SME moja kniha Ako riešiť krízu, o individuálnych aj systémových riešeniach klimatickej krízy. Som súčasťou iniciatívy Klíma ťa potrebuje, ktorá zorganizovala najväčšiu environmentálnu klimatickú petíciu na Slovensku.

obalka_mock-00053

Globálna teplota stúpla o deväť stupňov. Varovania vedcov zo začiatku storočia najskôr nikto nebral vážne, a potom už bolo neskoro. Zem medzi južnou a severnou 40 rovnobežkou je neobývateľná. Hladiny oceánov stúpajú. Niektoré globálne mocnosti sa zrútili, iné transformovali na nové štáty. Ľudstvo už vie, že klimatickú krízu nezvráti a odrátava posledné roky, ako prežiť. Pozostatky európskych národov našli svoju nádej v Spoločenstve a jeho špeciálnych útvaroch Alfa, ktoré hľadajú po celom svete technológie na boj proti klimatickej zmene. Pri jednej z týchto misií odhaľujú major Robin Wells a poručíčka Thess Reevie nepríjemnú pravdu o tajnej organizácií, ktorá prenikla aj na vrchné poschodia Spoločenstva k Najvyššej komisárke Rebeke Grubber.

Skončilo sa ďalšie leto, ktoré sme strávili v podzemí. Vonkajšia teplota je šesť stupňov nad predindustriálnym priemerom, svet sa zmieta v klimatickom chaose, štáty padajú a násilie sa stalo novou normou. Stámilióny zomreli a planéta sa stáva neobývateľnou. Píšem tieto riadky, ako odkaz pre ľudí, ktorí prídu po nás, na základe slov a príbehov ľudí, ktorí tu boli pred nami. Stali sa svedkami udalostí, ktoré si nepredstavovali a ktoré nikdy nechceli zažiť. Veľmi neskoro si väčšina z nich uvedomila, ako rýchlo môžu prísť o svoj domov, svoj svet a aj o život. Informácie, ktoré sú v tomto denníku zachytené som pozbierala počas svojej výskumnej práce v Spoločenstve. Snažila som sa ich zoradiť chronologicky. Mnohé z nich sa však diali súčasne, jedna spúšťala druhú, alebo sa navzájom umocňovali. A mnohé z nich sa dejú dodnes. Každý, kto ich nájde, nech ďalej pátra, lebo nakoniec sa môže ukázať, že tá najväčšia katastrofa nás ešte len čaká.

Júlia Savanti, základňa Dimona, september 2049


„Krajinské predsedníctvo sa zhodlo na žiadosti, aby si podala demisiu z pozície krajinskej premiérky aj zo všetkých straníckych funkcií. Sú toho názoru, že tvoja dlhodobá neprítomnosť pri riadení strany aj krajiny a tvoje psychické rozpoloženie po strate syna ti nedovoľujú ďalej riadne vykonávať funkciu.“ odmlčal sa a sledoval ako zareaguje. Uvedomovala si, že v posledných mesiacoch vysielala signály, ktoré mohli mnohí interpretovať, ako jej radikalizáciu. Navrhla vysoké dane na spaľovacie autá, vysoke tresty pre predstaviteľov uholného priemyslu, aj evidenciu výdajov mäsa pre obyvateľov s cieľom obmedzenia chovu. V diskusiach stále častejšie spomínala zatváranie fabrík, ktoré nesplnia prísne ekologické parametre a aj znárodňovanie uhlíkového priemyslu, ktorý sa nebol ochotný podrobiť transformácii. Zwirn nechcel riskovať, aby tieto radikálne postoje ohrozili jeho pozíciu. Rebélia bavorskej centrály voči svojej šéfke mu tak nečakane prišla vhod.

Stále sa mu pozerala priamo do očí, mierne zdvihla kútik v pohŕdavom úsmeve.

„A neboli schopní mi to oznámiť sami, ale museli ťa dotiahnuť až z Berlína, aby si mi povedal túto jednu vetu?“ spýtala sa. Obzrela sa na ľudí, ktorí stáli v miestnosti, viacerí z nich uhýbali pohľadom, báli sa konfrotnácie so ženou, ktorej vďačili za svoje pozície.

„Ja s nimi súhlasím,“ povedal Zwirn po chvíli mlčania. Nečakala to, no viac ju prekvapila jeho strohosť. „Situácia si vyžaduje, aby bol na tomto dôležitom poste niekto, kto je plne koncentrovaný na svoju prácu, kto nemá potrebu revolučných riešení. Tie si nemôžeme dovoliť.“

„A ty v tejto miestnosti vidíš niekoho, kto taký je?“ spýtala sa posmešne, vnútorne ňou lomcovala zlosť, hnevala sa na neho, že ju nepodržal, že nebol ochotný akceptovať a zohľadniť, čím si prešla. Vnímala to ako zradu, ako keby ju bodol dýkou do chrbta.

„To už nebude tvoja starosť,“ odpovedal prekvapivo sucho a hodil do seba obsah pohára. Zvyšok neroztopeného ľadu šplechol do ohňa.

„Vykonal si toho mnoho Theodor, ale svet sa ďalej posúva, musíme prijať tvrdšie opatrenia.” Zdvíhala hlas. “Na tejto planéte čoskoro nebude dosť miesta pre všetkých. Musí tam však zostať dosť miesta pre tých, ktorí dokážu civilizáciu obrodiť. Starostlivo vybraní jedinci, špecialisti vo svojich profesijných oblastiach, ktorí spolu dokážu vytvoriť nové ľudstvo.”

“Počúvaš sa? Tézy o novom ľudstve už jeden z nemeckých politikov kedysi mal.” Aj Grubber sa mierne zahanbila.

“Chápeš dúfam, v akej som bola v situácii.” odvetila tichšie.

„Chápem, naozaj. Verím, že sa najbližšie stretneme za lepších okolností.“

„Theodor, úprimne o tom pochybujem.“ Postavila sa a bez toho, aby niekoho z prítomných čo i len pozdravila, vykráčala z miestnosti. Ako vychádzala z dverí, vedela, že s týmito ľuďmi nemá už nič spoločné. Nevideli tak ďaleko ako ona, neprešli si tou traumou, ako ona. Boli slabí, zameraní na svoje kariéry, posty a výhody. A najmä chceli zachrániť len seba, ale nerozmýšlali ako zachrániť ľudský druh.


Život vo vnútorných územiach bol ťažký, ale oveľa pokojnejší ako na hranici. Praha kedysi 1,3 miliónové mesto sa rozrástlo na tri milióny a centrálna vláda pripravovala projekt na výstavbu nového veľkého sídliska pre pol milióna ľudí. Drážďany tiež presiahli milión a oproti času pred krízou sa zdvojnásobili. Migráciu z krajín mimo Spoločenstva domáci odmietli a vlastne rovnako problematická bola vnútorná migrácia. Veľké opustenie, ktoré organizovala centrálna vláda, nedalo nikomu možnosť si vyberať, kde bude žiť.

Koncept ľudských práv vyschol, rovnako ako vyschli rieky a úrodné polia. Demokratické princípy zostali pod stúpajúcimi moriami, podobne ako desiatky miest na pobreží. V Spoločestve sa všetko podriaďovalo stannému právu a striktnému deleniu do stavov. Aj napriek tomu sa bežným novým Európanom žilo lepšie než ľuďom vo väčšine iných krajín vrátane ekonomicky silného Ruska. Tým, ktorým sa podmienky zavedené najvyššou komisiou Spoločenstva nepáčili, sa stiahli do horských enkláv v Pyrenejách či Alpách. Spoločenstvo zamestnané riešením vlastných vnútorných problémov aj vzťahov s Ruskom ich nechalo na pokoji do momentu, kým neohrozovali jeho vnútornú bezpečnosť. Nemalo materiálnu ani ľudskú kapacitu nad týmito územiami vykonávať správu.

“No spustite aj vy, ako bolo v púštnych krajinách,” skúsil Travis. Nezadržateľne sa blížili k Berlínu. Hustota budov aj osídlenia rástla, množili sa aj vojenské a policajné jednotky.

“V zásade to je jednoduché. Ropné polia nehoria, čo je dobrá správa, nikto tam nežije a pokiaľ si skoro ráno nenájdeš dobrý úkryt, máš cez deň na slniečku o zábavu postarané,” opísal v krátkosti Robin.

“Dala by som si taku dvojmesačnú oddychovku na Špicbergoch. Vylihovať pred bránou Archy, občas na člne oboplávať ostrov a keď sa človek na slniečku primoc zohreje, vždy sa môže hodiť do vody,” zafantazírovala si Thess.

“Stále máš tieto naivne predstavy,” uchechtol sa Travis. “A dole ste iba pozorovali ropné polia?” Pýtal sa správne, ale ani on nepotreboval vedieť všetko.


“Počet častíc oxidu uhličitého v ovzduší je 987 na milión, čo je mierny pokles oproti rovnakému obdobiu minulého roka, približne o tri na milión. Zdá sa, že sme dosiahli kulminačný rok a emisie oxidu uhličitého sa už v atmosfére nezvyšujú ani zo sekundárnych zdrojov. To nič nemení na tom, že prejavy zmeny stále pokračujú a je možné očakávať ďalšie nemilé prekvapenia, akých sme už boli svedkami. Pokračuje problém s hladom. Ako som vás už informoval, dá sa očakávať, že túto sezónu na zoznam nevyužiteľných plodin pribudnú ďalšie obilniny. Prehlbujú sa aj zdravotné problémy, zaznamenali sme niekoľko ohnísk Arbelgelovej choroby, ale vďaka rýchlym opatreniam neprišlo k ďalšiemu šíreniu,” celosvetová pandémia už tiež bledla v pamätiach ľudí.

Keď sa nový vírus v roku 2054 náhle objavil vyvolal paniku podobnú, ako 34 rokov pred tým Sars-Cov-2. Narozdiel o Covidu boli následky Arbelgelovej choroby zničujúce, vtedy naposledy sa ľudstvo zmohlo na medzinárodný koordinovaný postup a objavilo protilátku. Trvalo to dva roky, tri vlny choroby zabili celosvetovo desiatky miliónov ľudí.

“Hladiny morí stúpajú bezprecedentným tempom, ako dochádza k ústupu ľadovcov. Súvislú ľadovcovú pokrývku si udržiava už iba centrálna Antarktída. Rast morí prekonáva všetky dávnejšie predikcie, čo samozrejme vytvára tlak na emigráciu ďalších ľudí. Len tak mimochodom sa chcem v tejto súvislosti opýtať na to ako pokračuje projekt Leonides II,” Pletcher sa zahľadel ostro na Grubber, vyjadroval skôr obavy, nepriateľstvo by si nikdy nedovolil. Projekt Leonides II bol systém hrádzi, ktoré severne od Berlína budovalo Spoločenstvo. Plánovači šikovne využívali terénne nerovnosti a navrhli rozšírenie línie hrádzi Leonides I, ktoré mali zabrániť, aby Berlín postihol osud Hamburgu. Najväčšiu stavebnú výzvu predstavoval tok Labe.

“K Leonidesovi sa dostaneme, skončili ste so zo základnou správou, profesor?” uťala diskusiu na túto tému Grubber.

“Nie celkom. Rád by som informoval o výsledkoch ďalšej prognózy vývoja, ktorú sme pripravovali spolu s našimi partnerskými pracoviskami v Severnej Amerike, až kým sa definitívne odmlčali, a na Novom Zélande.” odtušil svoj zámer Pletcher. Grubber sa okamžite stiahla, akoby s jeho vsuvkou počítala. Reakcia by bola určite iná, keby ju o svojom zámere vopred neinformoval.

Dal si dolu okuliare a pretrel si oči, čím si na chvíľu rozostril pohľad. Dal pokyn ďalšiemu z asistentov, ktorý všetkým prítomným rozdal vytlačené správy.

“Dostali ste kompletnú správu, na vrchu sa však nachádza niekoľko stranový sumár. Ale iba v krátkosti. Kým na začiatku storočia, modelovali vedci úroveň oteplenia na dva stupne do konca storočia a ako najhorší možný scenár sedem stupňov, tak dva stupne sme dosiahli už krátko po roku 2040 a sedem stupňov ešte pred rokom 2070. Všetci dobre vieme, čo to znamenalo, aké boli posledné desaťročia. Najnovšie predikcie ukazujú, že napriek zastaveniu emisií a pozvolnému poklesu obsahu oxidu uhličitého v atmosfére, globálna teplota bude stúpať aj naďalej,” vedec spravil dramatickú pauzu, aby sa pozrel na reakcie prítomných. Väčšina z nich sa tvárila nezaujate, presne tak ako sa vždy tvárili všetci zodpovední, keď prišlo na reč o klimatických zmenách. – Idioti. Nič sa nezmenilo napriek miliónom obetí a neobývateľnej zemi -, pomyslel si Pletcher.


“Nukleárne leto je hypotetický scenár vyplývajúci z jadrovej vojny. Nasledovalo by po jadrovej zime, ktorá by bola spôsobená únikom aereosolov do atmosféry, ktoré by zabránili prieniku slnečného žiarenia na zemský povrch. Ochladenie, ktoré by nastalo počas nukleárnej zimy, by v tomto scenári v priebehu jedného až troch rokov po usadení všetkých aerosolov bolo nahradené otepľovaním spôsobeným skleníkovými plynmi. Scenár predpokladá, že jadrové detonácie počas jadrového konfliktu by spôsobili horenie, počas ktorého by sa uvoľnil oxid uhličitý a ďalšie sklenníkové plyny by sa následne uvoľňovali z rozkladu mŕtvych organických látok. Predpokladá sa tiež, že oxidy dusíka by v stratosfére spôsobili oslabenie ozónovej vrstvy Zeme.”

 

Viete, čo to je?

“Áno dnes to spozná úplne každý. Keby ste sa ma to spýtali pred päťdesiatimi rokmi, klepal by som si na čelo. Autorom hypotézy o nukleárnom lete je Siegfried Fred Singer, publikoval ju prvýkrát v roku 1987 vo vedeckom časopise New Scientist. Najbližších 30 rokov ale o nej neexistovali žiadne vedecky podložené informácie a neviedol sa v tomto smere žiaden výskum. A hlavne od určitého momentu sme myšlienkam Siegfrieda Freda Singera neprikladali mimoriadne veľa významu.”

Prečo?

“Svoje klimaskeptické stanovisko zastával od 90. rokov 20. storočia a začiatkom tohto storočia sa stal spolu s malou skupinou ďalších vedcov dôvodom, prečo politici stále mali argumentáciu proti urýchlenému riešeniu klimatickej zmeny. Spochybňoval vedecký konsenzus aj uznané poznatky. Preto sme vtedy nevenovali ani veľa pozornosti jeho hypotéze o nukleárnom lete.”


Spoločenstvo je centralizovaná federácia európskych štátov, pod ktorú spadajú územia a obyvatelia 23 štátov bývalej Európskej únie, Švajčiarska, Veľkej Británie a Nórska.

Spoločenstvo historicky odvádza svoju existenciu od Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ založeného Parížskou zmluvou v roku 1951 a Európskej únie, ktorá vznikla v roku 1993 na základe Maastrichtskej zmluvy a federalizovala sa na základe Bruselskej zmluvy z roku 2027. Ustanovujúcim dokumentom Spoločenstva sú Berlínske zmluvy z roku 2039, oficiálnym dátumom vzniku je 1. január 2040. Založenie Spoločenstva bolo aj reakciou na novú geopolitickú situáciu po Indicko – Pakistanskej jadrovej vojne.

Hlavným cieľom Spoločenstva je zachovanie európskeho spôsobu života v postkrízovom svete, rozvoj hospodárstva s ohľadom na napĺňanie potrieb jej občanov a ďalších obyvateľov, obranná politika a vedecký výskum zameraný na elimináciu následkov klimatickej zmeny.

Dejiny

Hlbšie integračné snahy Európskej únie sa po stroskotaní prijatia európskej ústavy a jej nahradení Lisabonskou zmluvou v roku 2007 výrazne spomalili. Rozkol medzi starými členmi Únie, ktoré tvorili západné krajiny, a novými členmi pochádzajúcimi z východnej Európy, a separatistické tendencie Veľkej Británie zamedzili dobudovaniu federálnych inštitúcií Únie. Problémy sa prehĺbili v priebehu prvej utečeneckej krízy v roku 2015 a počas zdĺhavých rokovaní o vystúpení Veľkej Británie z Únie, ktoré sa napokon udialo v roku 2020.

Uvoľnenie integračných snáh, ktoré sa dostavilo po roku 2020, v reakcii na pokračujúcu utečeneckú krízu a pandémiu Covid 19 najmä pod vedením novej komisie a na osi Francúzsko – Nemecko – Poľsko, vyústilo do prijatia Ústavy Európskej únie, alebo inak nazývanej aj Bruselská zmluva, v roku 2026. Stále nešlo o plnohodnotnú federáciu ako Spojené štáty alebo Rusko, ale vytvorili sa právne základy pre jej vznik.

Udalosti klimatickej zmeny, najmä druhá veľká utečenecká kríza a ekonomická recesia po roku 2030, spôsobila rozkol medzi juhoeurópskymi štátmi a jadrom Európskej únie, čo vyústilo do postupného vystúpenia Grécka (2034), Portugalska a Španielska (2035), následne Talianska (2036) z federácie. Naopak o členstvo požiadalo Nórsko a užšiu spoluprácu sa začala usilovať Veľká Británia.

V roku 2039 nemecká armáda na žiadosť Belgickej vlády a Európskej komisie evakuovala z Bruselu orgány Európskej únie a presťahovala do ich Berlína. Predsedníčkou Európskej komisie stala nemecká kancelárka Rebeka von Grubber, ktorá si zároveň ponechala funkciu nemeckej komisárky a na základe Berlínskych zmlúv sa Únia tranformovala na Spoločenstvo a federalizáciu Európskej únie zavŕšilo.


Sieň kást bzučala ruchom desaťtisícov ľudí. Monument, ktorý chcel nechať v Berlíne postaviť ešte Adolf Hitler, vznikol o sto rokov neskôr. Kupola stúpala do výšky 260 metrov a spolu so Stĺpom živých, ktorý sa nachádzal na polceste medzi stredom haly a Brandenburskou bránou, patrila medzi najvyššie budovy v meste. Vyššia v Berlíne už bola iba televízna veža Fernsehturm na námestí Alexanderplatz. Svojou mohutnosťou sa Sieni kást nemohlo nič vyrovnať, odkedy vznikla to zakazoval zákon. Vnútorné steny obložili lešteným šedivým mramorom.

Skutočne sa zapĺňala iba na oslavy vzniku Spoločenstva a mimoriadne slávnosti, akú teraz zvolala Grubber. Obrovská sála bola rozdelená do šiestich sektorov ako najväčšie futbalové štadióny minulosti, každý z nich sfarbovali tisíce kombinéz prislúchajúcich k jednotlivým kastám.  Na pomyselnom vrchole oproti Námestiu Spoločenstva sa čnelo pódium pre  najvyššie špičky, s rečníckym pultom určeným výhradne pre Najvyššiu komisárku Rebeku Grubber. Po jej stranách mali miesto zľava fialoví vedci, zprava šediví úradníci, nasledovali bledomodrí príslušníci služieb a modrí technici a úplne najďalej od pódia sa nachádzal zelený sektor pre farmárov a béžový pre robotníkov. Purpuroví členovia vedenia Spoločenstva obsadzovali miesta okolo Grubber a príslušníci armády defilovali uprostred. Celkovo poňala takmer stotisíc ľudí.

Medzi každým sektorom a po stranách pódia bola na stene od vrcholu kupoly až po vrchné rady lavíc sýto modrá vlajka s dvanástimi zlatými hviezdami umiestnenými do kruhu a zlatým klbkom uprostred.

Thess sedela spolu s ostatnými Alfami a ďalšími príslušníkmi zásahových oddielov, ktorí sa zúčastnili misie v Dimone, v prednom rade rovno pod pódiom. Prišli bočným vchodom a keď ich davy zaregistrovali spustili spontánne ovácie. Ozval sa hlasný gong, signál, že čoskoro príde tá, ktorá ich všetkých zvolala. Najvyššia komisárka Rebeka von Grubber. Hala pomaly stíchla, ozývali sa už iba ojedinelé hlasy, niekde zvedavé otázky detí, ktoré sa snažili utíšiť ich rodičia. Uťal ich ďalších gong. Rozozvučali sa tóny Ódy na radosť. Stotisíc ľudí povstalo, dalo si ruky v päsť na srdce a spustilo zborový spev. Óda sa ako hymna v porovnaní s časmi Európskej únie opäť spievala. V nemčine. V poslednej gradácií hučala cela hala, a na pódium prišla striebrovlasá žena a rukami decentne naznačovala dirigovanie. Prítomní prvýkrát prepukli v jasot, v očiach mnohých sa ligotali slzy dojatia.

“Moji milí spoluobčania. Zvolala som vás, všetky kasty Spoločenstva, aby sme dnes tento veľkolepý deň oslávili našu budúcnosť. Sme tu, spoločne, pretože sme dokázali prekonať sucho, hladomor, záplavy. Zvládli sme zničujúcu vojnu Indie a Pakistanu, presadili Zásadné opatrenia aj dokázali zachrániť milióny počas Veľkého opustenia. Prežili sme pandémiu, rozklad hospodárstva aj kolaps internetu. Sme preživší, no napriek tomu živoríme. Ale tomu je teraz definitívne koniec.” Obecenstvo počúvalo so zatajeným dychom, prejav prenášali všetky vysielače v Spoločenstve, znel z reproduktorov na uliciach.

Pátranie po archách

V Spoločenstve to už dlhé týždne vrie. Najvyššia komisárka Rebeka Grubber  konečne získala technológiu atmosférického štítu, ktorú chce namiesto zvrátenia klimatickej krízy využiť na radikálne zníženie ľudskej populácie. Pripravuje sa na spustenie projektu Pinatubo. Jej skutočné zámery môže prekaziť malá skupina ľudí, na čele ktorých stojí Robin Wells a Thess Reevie. Po teroristickom útoku na sever od hlavného mesta Spoločenstva oddiely tajnej služby na základe falošných dôkazov Robina zatknú. Thess musí nájsť spojencov, ktorí jej pomôžu zastaviť Rebeku Grubber, zachrániť Robina aj celé ľudstvo.

„Uvoľnite mu ruky, pre Krista,“ zvýšila hlas. „A potom nás nechajte osamote.“ Vojak prešiel k Travisovi od chrbta a sňal mu ťažké kovové putá. Travis rýchlo siahol na cigaretu a zhlboka si potiahol. Na prstenníku mu chýbal
necht. Malíček nemal vôbec.
„Netuším, ako vám môžem pomôcť,“ odpovedal.
„Začnime tým, že nám poviete, akú ste dostali úlohu,“ povedala a zobrala druhú stoličku, otočila ju operadlom k Travisovi a sadla si obkročmo
oproti nemu.
„Som obyčajný obchodník,“ začal Travis, ale okamžite pochopil, že je to
zbytočné. Filippovová sa uškrnula.
„Pán Travis, ak si chceme navzájom pomôcť, musíme si dôverovať. A ak
si máme dôverovať, musíme si hovoriť pravdu. Takže to skúsime ešte raz. Čo
bolo vašou úlohou?“
Travis mlčal a snažil sa rozmýšľať. Bolela ho však hlava aj celé telo. Nespomínal si presne, ako sa sem dostal. Zrazu na ulici zastavila dodávka a štyria maskovaní muži ho do nej nasilu naložili. Šiel z rokovania o nákupe zásob severskej pšenice u ministra pôdohospodárstva. V skutočnosti zisťoval
informácie o pomeroch vo vláde. V zásade sa dozvedel iba to, čo sa šuškalo.
Pozícia prezidenta Anatolija Alexandra Antonova slabla. K moci sa čoraz
výraznejšie predierali predstavitelia armády, predovšetkým veteráni čínsko-ruskej vojny. Potom si už spomínal iba na celu a vypočúvaciu miestnosť,
v ktorej sedel. A hodiny, hodiny bitiek, výsluchov a ďalších bitiek, mučenia,
trhania nechtov, umelého topenia a ďalších bitiek. Ako prišiel o prst, netušil.
Chvalabohu.
„Aký je dnes deň?“ opýtal sa náhle. Netušil, koľko času uplynulo. Nečakal, že mu odpovie.
„O tri týždne budú Vianoce, čo u nás znamená, že máme polovicu decembra,“ odvetila. Snažil sa zaradiť veci do časovej osi, stretnutie na pôdohospodárstve bolo v piatok 15. novembra, to znamená, že je tu minimálne
mesiac. Na ten čas si nespomínal. Musí sa dostať von, musí sa vrátiť domov
do Spoločenstva, jednoducho musí.


Zo strany od budovy Reichstagu sa ulicou predierala devätnásťročná
mladá žena v plátenných béžových šatách. Veľmi sa chcela dostať čo najbližšie k tribúne. Mala sa tam stretnúť s priateľkou, aby si mohli vypočuť
prejavy. Prvýkrát sa na podobnej demonštrácii zúčastnila počas globálneho
klimatického štrajku v roku 2019, tiež pred mimoriadnym summitom OSN.
V uliciach svetových metropol sa vtedy stretli milióny ľudí a žiadali politikov
o zásadné zmeny. Odvtedy demonštrovala mnohokrát, ale za tých päť rokov
sa nič nezmenilo.
„Kzida, Kzida,“ náhle zakričala dievčina a snažila sa na seba upozorniť
mávaním rukami nad hlavou. Jej rovesníčka odetá v tradičnom indickom
oranžovom sárí jej radostne odzdravila.
„Ahoj, Júlia, myslela som si, že to nestihneš,“ odvetila. Na privítanie si
dali bozk na líce. Intímne pozdravy medzi blízkymi priateľmi sa vrátili do
módy potom, ako sa v druhej polovici 2022 podarilo zefektívniť vakcínu
proti koronavírusu Sars-Cov-2. Hoci spomienka na celosvetovú pandémiu
s miliónmi mŕtvych bola stále pomerne živá.
„Musela som v labáku dokončiť ešte nejaké testy, ale toto som si nemohla
nechať ujsť,“ podala Kzide vlajku, na ktorej sa nachádzala roztápajúca sa
zemeguľa na oranžovom pozadí. Indka ju rozvinula a zdvihla nad hlavu.
Na pódium vystúpila šestica mladých ľudí, tri ženy a traja muži, niektorí
z nich ešte len stredoškoláci. Júliu zaujal vysoký chudý muž vo vyťahanom
vlnenom svetri, ktorý stál na úplnom kraji šestice. Vyzeral z celej skupiny
najstarší, ale vek mu pridávalo najmä husté pestované strnisko. Stál na pódiu s rukami za chrbtom, s pohľadom upreným pred seba.
Aj na desiatky metrov Júlia videla, ako zatína čeľuste. Nevedela od neho
odtrhnúť zrak.
„Počúvaš ma?“ vyrušila ju Kzida, ktorá si všimla že nevie spustiť oči
z muža na pódiu. „Očividne nie. Prednáša u nás na škole,“ povedala.
„Kto?“ spýtala sa zamyslene Júlia. Namiesto odpovede Indka len pokynula hlavou k pódiu.
„Čas už vypršal! Čas už vypršal! Čas už vypršal!“ začali skandovať
desaťtisíce hlasov pred Brandenburskou bránou heslo tohtoročného štrajku.
„V pondelok večer by mal mať prednášku aj pre verejnosť ako súčasť Globálneho klimatického týždňa. Niečo o tom, ako riešiť klimatickú krízu bez
zábran a ohľadu na okolnosti,“ snažila sa prekričať skandujúci dav Kzida.
Mladý muž na pódiu si zobral mikrofón a prehovoril príjemným hlbokým
hlasom.
„Spomínate si, ako sme tu stáli pred piatimi rokmi počas prvého veľkého
globálneho klimatického štrajku?“ dramaticky sa odmlčal. Nečítal z papiera, bol si istý svojím prejavom. „Mám pre vás zlú správu. Premárnili sme
ďalších päť rokov. Ale nie je to naša vina. Môžu za to politici, ktorí sú pri
moci.“ Vyčkal, kým sa davom prevalí emócia. „Politici to stále nepochopili.
Môžeme si o varovaniach vedcov myslieť čokoľvek. Problém je, že už nemáme priestor na pokus a omyl. Nemôžeme si dovoliť vyskúšať jedno riešenie
a ak nevyjde, tak ďalšie a potom ďalšie. Máme iba jeden pokus.“ Júlia hltala
slová rovnako ako ďalšie desaťtisíce prítomných. Vďaka ozvučeniu sa jeho
hlas niesol celým parkom Tiergarten.
„Túto myšlienku vyslovil niekto už dávno predo mnou. Dnešný postoj
spoločnosti ku klimatickej zmene je však rovnaký, ako keby sa k Zemi blížil
veľký asteroid a v roku 2050 by ju mal na 96 percent zasiahnuť a vyhladiť
polovicu života. Zrážke by šlo zabrániť s vynaložením veľkých zdrojov, ale
začať by sa muselo hneď. A namiesto spoločného projektu na záchranu by
sme počúvali o tom, že v minulosti tiež padali meteority a nikomu to neprekážalo; že treba počkať, či sa zrážka naozaj potvrdí; že v roku 2050 uvidíme,
či to bude naozaj tak, ako vedci predpovedajú; že deti nemajú na asteroid
upozorňovať, majú chodiť do školy a nechať to riešiť dospelých; a amatérsky
astronóm by do toho kričal, že asteroid neexistuje, a drukovali by mu ľudia
s čudnými alobalovými pokrývkami na hlavách.“ Priestranstvom sa rozľahol
dlhotrvajúci potlesk. Tlieskala aj Júlia, Kzida vedľa nej oduševnene mávala
oranžovou vlajkou.


Robin pokračoval. „V neposlednom rade potrebujeme zistiť informácie
o niečom, čo sa nazýva…“
Na chodbe zavŕzgala drevená podlaha. Malthuský kruh nestihol vysloviť.
Zachytil tlmené zvuky. Priložil si prst k ústam a gestom im naznačil, aby boli
potichu. Žiarovka nepríjemne zablikala anáhle sa vmiestnosti rozhostila tma.
Maskovaní muži rozrazili dvere.
„V mene Spoločenstva, ruky na stôl a ani sa nehnite,“ vykríkol jeden
z útočníkov.
Salónikom sa mihotali lúče zameriavačov. Na každého v miestnosti mierila automatická puška. Ďalší muži stáli na chodbe. Z predného baru k nim
doliehala krčmová vrava, útočníci zrejme museli prísť zadným vchodom.
„Robin Wells?“ jeden z maskovaných mužov sa otočil priamo na Robina. „Na rozkaz riaditeľky Borchardt vás zatýkam za terorizmus a zradu proti
Spoločenstvu.“
„Som Travis Smith, kód AGX313,“ použil Travis svoj služobný kód. Klára na neho prekvapene pozrela. „O čo tu ide?“
Cez rozrazené dvere prenikalo do salónika svetlo. Thess s Louiom uprene pozerali na Robina, členka álf mierne zdvihla ľavé obočie. Odpoveď nedostala.
„Prepáčte, pán Smith, ide o operáciu zásahovej jednotky rozviedky,“ povedal maskovaný muž. „Máme rozkaz predviesť majora Robina Wellsa.“
„No to som už pochopil,“ nahodil opäť svoj arogantný tón Travis. „Ale
ako to, že si nás dovoľujete vyrušiť pri partičke pokru,“ povedal. Snažil sa
odviesť pozornosť nielen maskovaných mužov.
„Rozkaz prišiel priamo od riaditeľky rozviedky. Pán Wells, ak pôjdete
s nami, môžeme sa vyhnúť zbytočným komplikáciám,“ vyzval Robina maskovaný muž. Robin sa pozeral priamo na Thess, znovu zdvihla obočie. Nepatrne prikývol. Alfy reagovali spoločným pohybom.
Thess sa pokúsila odkopnúť aj so stoličkou od stola, ale telom jej prešiel
paralyzujúci výboj elektrického taseru. Zvalila sa k zemi. Loui dopadol ešte
horšie. V momente, ako sa otočil smerom k nepoužívaným dverám vzadu
v miestnosti, dostal úder pažbou do hlavy. Stratil vedomie. Popova spacifikovali ďalší dvaja členovia komanda. Robin sa kotúľom vrhol do kúta, pričom v pohybe vytrhol jednému z útočníkov nôž. Ostal prikrčený stáť v kúte
pripravený okamžite vyraziť do boja. Bolo to márne.
Travis pomaly vstal od stola.
„Robin, nebráň sa. Vieme, že je to omyl. Nejako to vyriešime,“ povedal.
„Všetci sa upokojte, ja sa o to postarám.“
Robin kontroloval pohľadom hľadáčiky automatických pušiek, ktoré na
neho mierili. Periférne však videl, že Popov aj Thess ležia na zemi, obom im
kľačali na chrbte. Louiovi sa zo spánku rinul pramienok krvi, Klára vzlykala
schúlená pod stolom. Stále zvieral nôž v pravej ruke, neustupoval.
„No tak, Robin. Neblbni. Všetko sa to vysvetlí,“ hovoril zhovievavo Travis, hypnotizoval ho očami. Robin sekundu čakal, no napokon povolil ruku
a nôž odhodil. Pomaly si kľakol na zem a dal ruky za hlavu. V tomto momente sa na neho vrhli traja zakuklenci a zrazili ho k zemi.
Travis pokojne podišiel ku Kláre, akoby sa nič nestalo. Načiahol k nej
ruku, že jej pomôže vstať spod stola. Váhavo ju prijala. Thess ho zo zeme so
znechutením sledovala.


Už niekoľko minút sedela na stoličke a ruky aj nohy mala pevne priviazané k operadlu. Zdalo sa jej, že prešli hodiny. Aj cez čierny nepriehľadný vak,
ktorý mala na hlave, prenikalo ostré svetlo namierené priamo na ňu. Počula
okolo seba opatrné kroky, ale žiadnu vravu.
„Haló, je tu niekto?“ zavolala. „Do čerta,“ zahundrala si potichu.
Zalomcovala povrazmi a stolička sa zaknísala. Kdesi v diaľke počula
ruch mesta. Navyše ich cesta ani netrvala dlho. Stále museli byť v Berlíne
alebo v jeho blízkosti. Okamžite ich od seba oddelili. Verila že Loui, Zaidna
aj Sergej sú v poriadku. Za normálnych okolností odboj s unesenými členmi Špeciálnych útvarov nezaobchádzal príliš diplomaticky. Ale odkedy sa
z neho stal iba tieň niekdajšej rebélie, veľa podobných prípadov sa nestalo.
Za posledných dvadsať rokov presne jeden. A jedným zo zajatcov bola ona.
Opäť pomykala putami.
„Nepodarí sa ti to uvoľniť,“ ozval sa pokojný a rozvážny hlas človeka, ktorý už mal mnohé za sebou. „Aj keby, kam by si šla?“
Lomcovala ňou iba zlosť, že sa takto ľahko dali vmanévrovať do pasce.
Ale mali iné možnosti? Celé detstvo, štúdium aj roky aktívnej služby počúvala o nepriateľoch z odboja, rebeloch, ktorí chcú za každú cenu prekaziť
snahy Spoločenstva o vyriešenie klimatickej krízy. Zlovestná organizácia,
zakorenená na celom území Spoločenstva, s centrálou kdesi v Alpách, barbari, ktorí idú proti skutočným hodnotám civilizácie. Zapredanci, ktorí sa
spolčili so Savantiovcami a sabotovali šľachetné a vznešené ciele Najvyššej
komisárky Rebeky Grubber. Ešte pred dvoma mesiacmi by síce nepresvedčivo, ale bez mihnutia oka odrecitovala rovnaké slová. Odvtedy sa však veľmi
veľa zmenilo.
„Nestáva sa tak často, že by členovia Alfa tímov končili v rukách odboja,“
ozval sa ten istý hlas. Snažila sa v ňom rozoznať hrozbu, ale nič také tam
nenašla. Iba pokoj a priamočiarosť.


„Nepočula som tvoj hlas,“ povedala jej s výčitkou Najvyššia komisárka,
keď sa skončil prenos, kamery sa zbalili a všetci prítomní odišli.
„Prepáč, som unavená. Posledné hodiny som riešila Travisa,“ odvetila
vlastne úprimne Borchardt.
„Margaréta, už som ti za posledné dni niekoľkokrát povedala, aby si si
postrážila všetky nepríjemnosti,“ karhala ju Grubber. Ale nebola v tom typická razancia ani zlosť. Stíchla.
„Takže sa blížime k veľkému finále?“ opýtala sa Borchardt. Najvyššia komisárka prikývla.
„Prost rieši posledné detaily. Informoval ma, že do troch, možno štyroch
týždňov budeme pripravení. Dovtedy nesmieme dovoliť, aby Rusi alebo
rebeli čokoľvek podnikli,“ povedala mechanicky. Opäť bola ako v tranze,
upriamená na výsledok. „Presuny sa začnú už najbližší týždeň.“
„Prekvapilo ma, že v zboroch, ako si ich nazvala, počítaš iba so stotisíc
ľuďmi. Nebol ich kedysi dvojnásobok?“ opýtala sa Borchardt.
„Rozhodla som sa znížiť počet obyvateľov Árch. Vyberieme iba tých lojálnych. Nepripustím v novom svete žiadnu novú rebéliu.“ Po chvíľke zamyslenia dodala. „A žiadne zlyhania.“
„Čo mám teda robiť s Travisom a Hirshom?“ opýtala sa nesmelo Borchardt. Pochopila, že Grubber bola mierna preto, že nad ňou zlomila palicu.
„Travis ma netrápi,“ odvetila Grubber. „Hirsh je tvoja starosť. A tiež vstupenka do Archy.“

Obchod

kontakt info (zavinac) poslednestorocie (bodka) sk